Cervikokraniálny syndróm, môžete nájsť aj pod iným názvom. Označuje sa aj ako CC syndróm, cervikogénna cefalea, cervikogénna bolesť hlavy a iné. Najčastejšie nájdete túto diagnózu v správe od neurológa alebo ortopéda. Všetky tieto názvy označujú rovnaké ťažkosti – bolesti hlavy vyvolané alebo ovplyvnené z oblasti krčnej chrbtice. Presnejšie sa jedná o iritáciu či podráždenie tzv. cervikokraniálneho prechodu (medzi krčnou chrbticou a lebkou). Tieto bolesti hlavy sú vyvolané dráždením lebečných  nervov. Dráždenie spôsobujú jednak stuhnuté svaly okolo krčnej chrbtice, ďalej nefyziologická poloha či náklon chrbtice v oblasti jej prechodu do lebky a tiež opuch mäkkých tkanív napr. ako reakcia na príliš aktívnu či nesprávne aplikovanú rehabilitáciu. Niekedy si aj sám pacient dobromyseľne (cvičením) namiesto zlepšenia svoj stav skôr zhorší.

cervikokraniálny syndróm - schéma svalových spazmov

Prejavy

sú veľmi variabilné, ale veľakrát sa „cc“ používa i ako tzv. odpadová diagnóza pre nejasné či ťažko zaraditeľné bolesti hlavy, ktoré sa viac či menej blížia typickým prejavom. Na obrázkoch je schématicky znázornené vyžarovanie bolesti, ktorá sa objavuje častejšie obojstranne. Zriedkavejšie môže byť i jednostranne v oblasti od záhlavia po obvode lebky („obruč“) až do čelových oblastí. Niekedy vyžarujú zo záhlavia smerom za ucho, prípadne až na tvár. Raritou nie je ani výskyt až okolo oka prípadne do oblasti prínosových dutín.

Najčastejšie však postihuje prevažne oblasť záhlavia. Typicky sa akcentuje (zosilňuje) pohybom hlavy a krčnej chrbtice. Okrem bolestí hlavy sa môže prejaviť funkčná porucha i tzv. cervikovestibulárnym syndrómom – kedy je porucha dynamiky krčnej chrbtice sprevádzaná i závratmi, nevoľnosťou a prípadne i zvracaním. Na pojem „cervikovestibulárny syndróm“ sú niektorí lekári aj rehabilitační pracovníci vyslovene alergickí. Odmietajú pripustiť jeho existenciu, preto sa môžete stretnúť často s veľmi protichodnými názormi. Pacientovi je koniec-koncov „klasifikácia“ jeho bolesti vcelku jedno, nemá byť obeťou rozdielnych vedeckých názorov.

Ako vzniká cervikokraniálny syndróm?

Na vznik týchto ťažkostí má najčastejšie vplyv chronické nefyziologické zaťaženie krčnej chrbtice. V preklade – ide o nedostatok telesnej aktivity (alebo i nadbytok jednostrannej záťaže). No na druhej strane ho môže vyvolať i nadmerné cvičenie. Často sa totiž objavuje aj u kulturistov alebo u laických no veľmi usilovných športovcov, ktorý zabúdajú na rozcvičenie). Rizikovým faktorom aj u tých zdravých a absolútne „fit“ jedincov je dlhodobá strnulá poloha krčnej chrbtice (kancelárska práca najmä v kombinácii s klimatizáciou alebo prievanom). Navyše určitá časť populácie je viac náchylná na tieto bolesti práve kvôli celoživotným funkčným poruchám v oblasti prechodu medzi krčnou chrbticou a lebkou.

Diagnostika

pri chronických ťažkostiach spočíva okrem neurologického alebo rehabilitačného  vyšetrenia hlavne v rentgenovom vyšetrení krčnej chrbtice (skutočne nepotrebuje pacient vždy len magnetickú rezonanciu!). Ďalej je však potrebné najmä vylúčiť iné, najmä potenciálne život ohrozujúce diagnózy. Pritom cervikokraniálny syndróm je veľakrát podkladom iných sekundárnych bolestí hlavy. Táto súvislosť je tiež niekedy predmetom odborných debát neurológov. Predpokladá sa však, že bolesti krčnej chrbtice môžu spúšťať i migrenózne záchvaty alebo vyvolávať bolesť šíriacu sa do končatín (bez iritácie alebo útlaku nervových koreňov).

Foto: Bruce Mars

Terapia

Liečba v akútnom štádiu spočíva vo fyzickom šetrení (tj. nebudeme sedieť 12 hodín v práci!), kľudovom režime v suchu a teple (pozri „vertebrogénny režim“), v krátkodobom podávaní analgetík, nesteroidných antireumatík (ibuprofen, paracetamol) a myorelaxancii (bohužiaľ už momentálne málo dostupné).

Pri dlhodobejších ťažkostiach ťažisko liečby spočíva najmä v správnej rehabilitácii, keďže uvoľnením obmedzenej dynamiky krčnej chrbtice, masážou bolestivých spúšťacích bodov (tzv. trigger-point) a výukou správneho domáceho cvičenia je možné cervikokraniálny syndróm veľmi úspešne (a na dlhú dobu) odstrániť či pri vážnych prípadoch aspoň obmedziť jeho prejavy na minimum.